Základná teória induktorov je zakorenená v mechanizmoch elektromagnetickej indukcie a magnetickej energie. Vo svojom jadre zmena prúdu vytvára magnetické pole okolo vodiča; naopak, zmeny v tomto magnetickom poli vyvolávajú elektromotorickú silu, ktorá pôsobí proti zmene prúdu. Tento proces tvorí základ činnosti induktora a odlišuje ho od rezistora.
Teoreticky je vzťah medzi napätím na induktore a rýchlosťou zmeny prúdu vyjadrený ako $V=L \\frac{di}{dt}$. Hodnota indukčnosti $L$ je určená počtom závitov cievky, priepustnosťou materiálu jadra a fyzickými rozmermi súčiastky. Väčší počet závitov alebo vyššia permeabilita má za následok vyššiu indukčnosť, ktorá zase poskytuje silnejší odpor voči zmenám prúdu. Tento vzťah ilustruje základnú úlohu induktora v obvode: oneskorenie zmien prúdu.
Pokiaľ ide o dynamiku energie, induktory môžu premieňať elektrickú energiu na energiu magnetického poľa na uskladnenie, pričom sa riadi vzorcom $W=\\frac{1}{2}LI^2$. Energia sa ukladá pri zvýšení prúdu a uvoľňuje sa späť do obvodu, keď sa prúd znižuje; v dôsledku toho induktory slúžia ako energetické nárazníky v aplikáciách, ako sú spínané napájacie zdroje, filtračné obvody a oscilačné systémy. Okrem toho v obvodoch striedavého prúdu induktory vykazujú frekvenčnú závislosť-konkrétne indukčná reaktancia ($X_L=2\\pi fL$) sa zvyšuje s frekvenciou-, čo slúži ako kľúčový teoretický základ pre ich široké použitie vo vysokofrekvenčných obvodoch{10}}.
